Výrečné Mlčanie

Päta. Špička. Päta. špička. Päta. Špička. Pravidelné rytmické striedanie nôh pri tanci zvanom chôdza je pre nás tak obyčajné a nezaujímavé ako napr. dýchanie. A predsa, keď sa nad tým chvíľu zamyslíte, je úplne neskutočné. Pani päta a pán špička sa pravdepodobne nikdy nestretnú spoločne na káve a aj napriek tomu majú neskutočne intímny vzťah milencov váľajúcich sa po Zemi. Päta. Špička. Päta. špička. Päta. Špička. Pred necelým týždňom som sa zúčastnila meditačného zásedu, pri ktorom sa striedala meditácia v sede s meditáciou v chôdzi. Pomalým intelektuálnym krokom som sa pretínala hlbokým snehom, až som si nakoniec uvedomila, že si vykračujem. Vo veku asi 16 rokov som si v hlave vyvinula vlastnú absurdnú teóriu o vykračovaní. Svet sa mi v tomto období zdal striedavo ako veľmi smutné a veselé miesto a moje hormónmi rozjašené telo produkovalo tieto nápady pomerne často. A tak som nakoniec aj tento odložila do spodného šuflíka svojho ega. Päta. Špička. Päta. špička. Päta. Špička. Vykračovanie. Bolo tam, keď som sa snažila rozchodiť nekonečné množstvo poldecákov. Pri smútku zo straty vlastných ideálov. Pri radosti z ich opätovného nájdenia. Pri rytmickom vábení opačného pohlavia. Pri šialených útekoch od samej seba. Moje vlastné nohy sa mi stali veľkou oporou. Čo to vôbec to "vykračovanie" je? Je to pokračovanie kráčania? Prekročenie mlčania? Odmlčanie kričania? Neviem. Je to slovo, ktoré mám rada a ja viem čo znamená. Je časom dňa kedy nejdem po ulici len aby som sa presunula z bodu A do bodu B a na konci si vypočítala, či som tam došla načas. Je to časť mozgu, ktorá vie, že svet nie je len o virtuálnych "smajlíkoch". Pri tomto vystúpení môjho tela si uvedomujem, že žijem. Že chodím. Že som to ja. Skúste si teda dnes aj vy trochu vykračovať. Skúste si to keď ste sami na ulici. Zmeňte svoju chôdzu na trochu smiešnu. Pustite von svoju radosť!